Blog

Práca v zahraničí

Každý z nás pozná vo svojom blízkom okolí niekoho, kto v zahraničí pracuje. V dnešnej dobe to nie je nič výnimočné, trhy v EÚ sú otvorené, možnosť cestovať a pracovať takmer neobmedzená.
Každý z nás pozná vo svojom blízkom okolí niekoho, kto v zahraničí pracuje. V dnešnej dobe to nie je nič výnimočné, trhy v EÚ sú otvorené, možnosť cestovať a pracovať takmer neobmedzená. Európsky trh sa neustále rozvíja a pracovné príležitosti sa tak stávajú stále dostupnejšie. Povedzme si to na rovinu – asi každý z nás už niekedy uvažoval nad tým, aké by to bolo. Aké by to bolo vycestovať do neznáma, spoznať novú krajinu, kultúru, zvyky. Aké by to bolo osamostatniť sa a prestať sa obmedzovať. A hlavne aké by to bolo zarábať výrazne viac ako sa v dnešnej dobe ponúka na tuzemskom trhu za rovnakú prácu. Áno, zárobok je často ten hlavný dôvod, prečo by to chcel každý skúsiť. Veď ako sa vraví, „za skúšku nič nedáš“.

Poviem vám

Poviem vám, že som dlho uvažoval o tom, či napíšem „slohovú prácu“ o zamestnaní v zahraničí, ktorých sú tisíce, priam zaplavený internet, rôzne „bájky a povesti“ o zárobkoch, živote atď…alebo vám jednoducho priblížim moju osobnú skúsenosť, môj osem ročný príbeh života v Nemecku, v krásnom meste plnom možností – Mníchov.

Môj príbeh sa začína v polovici roku 2012, kedy som úspešne obhájil moju diplomovú prácu a získal titul Ing. Nasledovalo veľa….veľmi veľa „osláv“ našej dospelosti, človek okamžite zahodil všetky povinnosti za hlavu a sústredil sa len na užívanie si zaslúženého oddychu po priam nekonečných rokoch štúdia. Už v tej dobe som mal kopec kamarátov, ktorí sa rozhodli miesto štúdia pracovať v zahraničí po celej Európe a boli takpovediac s „dospeláckym životom“ o päť rokov pred nami. Mnohí z nich už v tej dobe vlastnili nehnuteľnosti, nové autá a radi ma stále pozvali na pivo keď som mal ako študent hlboko do vrecka. Počas celého štúdia som bol presvedčený o správnosti môjho rozhodnutia, s vidinou, že ako absolvent známej univerzity s titulom Ing., získam zamestnanie doma, najlepšie vo veľkej firme, kde je kariérny rast priam prednastavený a tých „zameškaných“ päť rokov štúdiom rýchlo dobehnem. Vytriezvenie však prišlo veľmi rýchlo. Po takmer troch mesiacoch strávených rozposielaním životopisov a telefonátmi potenciálnym zamestnávateľom som bol priam paralizovaný kadenciou odpovedí na moje zaslané žiadosti o prácu. Pravdu? Ak rátam zaslané žiadosti a všetky telefonáty, blížil som sa ku krásnemu číslu „400“ v priebehu necelých troch mesiacov, čo je v priemere 11 žiadostí denne. Človek by bol povedal, že na toľko odpovedí a pozvaní na pohovor ani nemôže reágovať…Ale môže….20 odpovedí „nemáme záujem“ a presne 2 (slovom dve) pozvania na pohovor, z ktorých som mimochodom ani po ôsmich rokoch nedostal žiadnu odpoveď. V tomto nádhernom období sa mi ozval jeden z kamarátov, ktorý už dávno pracoval v zahraničí – v nemeckom Mníchove. Bolo leto, mimo iného hlavná sezóna v turistickom ruchu a gastronómii. Pokiaľ pracujete v jednej z týchto oblastí a plánujete dovolenku v tomto období, ako mnohí iní, rýchlo sa zmierte s tým, že váš šéf z vašich plánov nadšený nebude – presne ako v prípade kamaráta, ktorý sa mi ozval s ponukou, ktorú som v mojom prípade odmietnuť nemohol. Plánoval mesačnú dovolenku a po dohode so šéfom to mohol iba v prípade ak za seba nájde náhradu. Tou náhradou som bol ja. A takto sa začal môj príbeh.

Ako človek

Ako človek pevne presvedčený svojím vzdelaním, ktorý s gastronómiou nemal žiadne skúsenosti, som si išiel zarobiť na mesiac, možno dva a bral som to len ako príležitostnú brigádu, ale ani vo sne by ma nenapadlo, že v Nemecku strávim nasledujúcich osem rokov môjho života. Strach z nového je na začiatku úplne normálny, vycestuješ niekam, kde nikoho nepoznáš, nevieš kde budeš bývať, akých kolegov budeš mať v novej práci, aký bude nový šéf, ako sa vôbec dopravíš na miesto a vlastne ani poriadne nevieš čo tam presne budeš robiť….Ešte taká maličkosť….Ako sa tam vôbec dorozumiem? Áno, ja, ako každý iný, som „študoval“ niektorý z cudzích jazykov, ale povedzme si otvorene, myslieť si, že sa dokážete porozprávať s nemcom s vašou lámavou nemčinou, ktorú ste sa niekedy pred rokmi na škole učili je ako myslieť si, že dokážete vyrobiť vodíkovú bombu, pretože ste mali na základnej škole päť rokov chémiu…Moja pracovná pozícia – pomocná sila v kuchyni, sa po krátkom spoznávacom rozhovore so šéfom hneď na druhý deň zmenila na pozíciu „čašník“, z čoho som teda nadšený nebol, keďže som nemal ani páru o tom čo mám robiť a nevedel som či budem vôbec niečo rozumieť. A vlastne som ani po prvom dni nevedel, čo v našej reštaurácii vôbec podávame za jedlá…. Možno sa čudujete, ale k šéfovmu presvedčeniu stačilo pár vopred naučených fráz po nemecky a úsmev na tváry. Nemci sú všeobecne známi svojou toleranciou a multikulturálnou spoločnosťou. Ľudia sú veľmi trpezlivý a nemajú absolútne žiaden problém ak ich nerozumiete, alebo sa neviete vyjadriť, musíte mať len snahu niečo povedať. Povedal by som, že sú skôr prekvapený, keď sa k niekomu prihovoria a ten rozpráva nemecky. Musím priznať, že som bol v neskutočnom strese a nemal som žiaden plán, pamätám si, že som si celú noc prezeral slovensko-nemecký slovník a snažil sa naučiť frázy, ktoré by som mohol v práci potrebovať. Je to zvláštne, ale človek dokáže neskutočné veci, ak je donútený danou situáciou. Začiatky boli teda ťažké, to vám poviem, rozbité poháre, taniere, dopletené objednávky….No často som si vravel, že do konca mesiaca to už nie je ďaleko, vezmem výplatu a balím domov. Ani som sa nenazdal a z toho mesiaca boli dva roky. Moja nemčina sa samozrejme výrazne zdokonalila, keďže som bol neustále v kontakte so zákazníkmi a tí sa veru radi rozprávali. Pomaly som si zvykal na pre nás nezvyčajné veci, ako napr. neuzamknuté stojany na noviny, kde ste si mohli kedykoľvek vybrať čerstvý výtlačok a na boku bola len akási pokladnička, kde ste mali vhodiť peniaze – nebolo to nijako kontrolované a poviem vám, že tam vhodil každý poctivo tých 50 centov, vrátane mňa. Rýchlo si zvyknete na ten život, disciplínu a priateľskosť všade okolo vás. Človek je ale tvor, ktorý nebude nikdy s ničím spokojný, a to je vlastne veľmi dobre, inak by sme sa nikdy nikam nepohli. Ani po dvoch rokoch strávených ako obsluha v reštaurácii som sa nemohol zbaviť myšlienky nato, že aj napriek štúdiu pracujem v gastronómii. Okrem toho ma táto práca vôbec nenapĺňala a keď tak premýšľam….priam som túto prácu nenávidel. Ale nebolo to len o tom. Ako všetci pracujúci v zahraniči, som sa snažil zarobiť čo najviac a to veru v zahraničí možné je, ponuky sa priam hrnú, všetko je len otázkou času – skúsenosti, znalosti a jazyk je váš kapitál.

A tak som sa začal obzerať po novej pracovnej príležitosti. Mníchov je ako garáž v dome, nájdete tam úplne všetko….len je potrebné dobre hľadať. Stále ma fascinovalo letectvo a všetko s tým spojené, myslím, že nie je potrebné spomínať, že v Mníchove je druhé najväčšie letisko Nemecka, ktoré je ďalej vo výstavbe a onedlho sa stane číslom jedna v Nemecku. Poviem vám, tú veľkosť si ani len neviete predstaviť, je to ako mesto v meste, neskutočné, keď sa tam ocitnene, okamžite vás to pohltí a chcete byť súčasťou toho všetkého. Moja snaha sa teda nasmerovala iba týmto smerom a v priebehu troch mesiacov som si obliekal letiskovú uniformu a odchádzal za mojím prvým pracovným dňom. V priebehu šiestich rokov na letisku Mníchov som prešiel v rámci kariérneho rastu mnohými pracovnými pozíciami a získal neskutočné množstvo skúseností. Bol to ako sen, práca, ktorá ma napĺňa a baví, to si nemôže povedať veľa ľudí, na tom sa určite zhodneme. Pracovať v západnej kultúre, znamená hrať podľa pravidiel, ale vaša snaha je veľmi rýchlo a náležite ocenená. V priebehu troch rokov tvrdej práce som sa dostal na pozíciu výkonného manažéra švajčiarsko-nemeckej spoločnosti na letisku Mníchov. Popravde, obrovská vec, nikdy nebudem ľutovať tých osem rokov v zahraničí, toľko skúseností a znalostí by som len málokde za tak relatívne krátky čas nenazbieral.

Mojím veľmi skráteným príbehom som chcel poukázať nato, že žiadne rozhodnutie nie je ľahké a začiatky sú ťažké, ako to už býva, ale pokiaľ je človek vyzbrojený poriadnov dávkou trpezlivosti, dokáže veľmi rýchlo obrátiť svoj osud vo svoj prospech. Stačí jediné: „odhodlať sa!“…

Tvoja cesta životom sa niekde začať musí, niekedy to nie je práve ideálne, ale tvoja snaha, odhodlanie a odvaha sú zbrane, ktorými sa môžeš prebojovať do fázy života, kedy si môžeš s kľudným svedomím povedať: „som štastný“!